Ak sa nezávislá inštitúcia stane „opozičnou“ zakaždým, keď vláde povie nie, problém možno nie je v tej inštitúcii. Možno máme zvláštnu predstavu o tom, čo má znamenať nezávislosť.

Robert Fico vyzval generálneho prokurátora Maroša Žilinku, aby odstúpil. Tvrdí, že je prekážkou obnovovania dôvery v právny štát, pripomína, že bol nominantom dnešnej opozície, a jeho pôsobenie dokonca označil za „výrazne opozičné“. Žilinka odmietol odísť, chce zostať do konca funkčného obdobia a Ficovu výzvu opisuje ako politický tlak a súčasť dlhšej snahy o mocenské ovládnutie generálnej prokuratúry.

Nemám potrebu predstierať, že sa na tento konflikt pozerám z nejakého dokonale neutrálneho balkóna. Som proti Ficovi a páči sa mi, že mu Žilinka tentoraz dáva po prstoch. Pokojne si na túto jednu situáciu požičiam aj trochu primitívne nepriateľ môjho nepriateľa je môj priateľ. Aspoň dočasne.

To zo Žilinku nerobí môjho politického hrdinu a ani nepotrebujem spätne vymazať veci, za ktoré si kritiku zaslúžil. Napokon, ešte donedávna patrila kritika jeho rozhodnutí vo veľkej miere práve k dnešnej opozícii. Svet však nie je permanentný zoznam dobrých a zlých postáv, ktorý si človek vytvorí raz a potom podľa neho už iba mechanicky reaguje. Ak niekto, koho som v minulosti kritizovala, dnes urobí niečo, s čím súhlasím, môžem povedať, že s ním súhlasím. Konzistentnosť nie je povinnosť mýliť sa navždy rovnakým smerom.

A v tomto prípade mi oveľa viac než Žilinkova osoba prekáža Ficova predstava o tom, čo znamená, keď mu nezávislá inštitúcia nevyhovuje.

Práve preto je jeho slovo opozičný také zaujímavé.

Generálny prokurátor nemá byť opozičný. Ale nemá byť ani koaličný. Nemá patriť Ficovi, Šimečkovi, Matovičovi ani ďalšiemu premiérovi, ktorý príde po nich. Ak však výkon jeho funkcie začneme opisovať ako „opozičný“ vo chvíli, keď sa dostane do konfliktu so záujmami vlády, veľmi nenápadne tým meníme význam celého problému. Z nezávislej inštitúcie sa stáva politický hráč a z nesúhlasu sa stáva útok.

Vtedy už nemáme vládu a inštitúciu, ktorá má vlastné kompetencie. Máme našich a ich.

A toto je presne spôsob uvažovania o štáte, ktorý mi pri Ficovi prekáža možno ešte viac než jednotlivé kauzy. Vláda vyhrá voľby a dostane právo vládnuť. Nedostane však vlastnícky list na Slovenskú republiku. Štát nie je vláda a Robert Fico nie je štát. Parlamentná väčšina neznamená, že všetky ostatné časti verejnej moci majú dostať stranícku príručku s návodom, aký výsledok sa od nich očakáva.

Demokratický štát je našťastie skonštruovaný neprakticky. Súdy, prokuratúra, kontrolné orgány, opozícia, médiá a množstvo ďalších mechanizmov existujú okrem iného preto, aby sa politické želanie nestávalo automaticky realitou. Niekto môže povedať nie. Niekto môže niečo preskúmať. Niekto môže vládu zdržať, nahnevať alebo jej úplne pokaziť plán.

Hrozná neefektivita.

Presne preto tie brzdy potrebujeme.

To samozrejme neznamená, že každé rozhodnutie človeka v nezávislej funkcii je správne. Žilinkove rozhodnutia môžeme kritizovať, prokurátori sa môžu mýliť, súdy môžu rozhodovať zle a kontrolné orgány môžu zlyhať. Nezávislosť neznamená beztrestnosť ani imunitu pred kritikou. Lenže existuje veľmi podstatný rozdiel medzi vetou toto rozhodnutie bolo zlé a predstavou tento človek nám prekáža, takže by mal odísť.

A ešte väčší problém mám s logikou, podľa ktorej je človek vo verejnej inštitúcii „opozičný“, pretože nerobí to, čo od neho očakáva vláda.

Vlastne je na tom niečo trochu ironické. Dôvera v inštitúcie, o ktorej Fico hovorí, sa nedá obnoviť tým, že budeme od nezávislých inštitúcií požadovať predvídateľnú poslušnosť. To by možno obnovilo dôveru vlády, že všetko pôjde podľa plánu. To však nie je to isté ako dôvera občana v právny štát.

Dôvera totiž nezačína v okamihu, keď inštitúcia rozhodne tak, ako chcem. To je tá jednoduchá časť. Skutočný test príde vtedy, keď rozhodne proti mne a ja napriek tomu uznávam, že nemôžem jej predstaviteľa jednoducho prehlásiť za nepriateľa iba preto, že som výsledok nechcela.

A áno, túto disciplínu by sme mali mať aj my na druhej strane. Keď Žilinka v minulosti robil veci, ktoré sa dnešnej opozícii nepáčili, kritizovala ho. Niekedy veľmi tvrdo. Teraz sa ocitol v konflikte s Ficom a bolo by rovnako hlúpe spätne z neho vyrábať bezchybného ochrancu právneho štátu. Ja ho tak ani nevnímam.

Len na to, aby som mu dnes držala palce, ho nepotrebujem milovať.

Úplne mi stačí, že Ficovi dokáže povedať nie.

Možno dokonca potrebujeme prestať rozmýšľať o inštitúciách cez osobné sympatie. Dobrý systém nemôže stáť na nádeji, že do všetkých dôležitých funkcií vždy trafíme človeka, ktorého považujeme za morálne dokonalého. Práve naopak. Má byť postavený tak, aby fungoval aj medzi ľuďmi, ktorí sa nemajú radi, nedôverujú si a navzájom si kontrolujú ruky.

Preto mi konflikt medzi Ficom a Žilinkom v skutočnosti vôbec neprekáža. Takéto konflikty majú existovať. Človek pri moci má občas naraziť. Premiér má občas dostať odpoveď, ktorú nechcel. Inštitúcie nemajú vytvárať harmonický zbor spievajúci podľa nôt z Úradu vlády.

Oveľa viac by ma desila situácia, keby sa už nehádali vôbec.

Pretože právny štát nie je stav, v ktorom všetky jeho časti ťahajú jedným smerom. Je to systém, ktorý dokáže zniesť, že moc narazí na inú moc, bez toho, aby každé takéto trenie automaticky vyhlásil za politickú sabotáž.

Takže áno. V tomto kole som na Žilinkovej strane.

Nie preto, že by som zabudla, kto je Žilinka. Ani preto, že by jeden konflikt vymazal všetko, čo bolo pred ním.

Ale veľmi dobre viem, kto je Fico.

A pokiaľ je pre premiéra generálny prokurátor „opozičný“ preto, že mu nehrá podľa predstáv, pokojne budem rada, keď mu ešte párkrát dá po prstoch.

Dôvera totiž nie je poslušnosť.

A nezávislá inštitúcia, ktorá vládu nikdy nenahnevá, by vo mne paradoxne vzbudzovala oveľa menej dôvery.